Zjavenie

Bernadetta

Bernadetta sa narodila ako prvorodené dieťa 7. januára 1844 v chudobnej rodine mlynára. Ťažká sociálna situácia prinútila jej rodičov mlyn opustiť a presťahovať sa do malého bytu v Lurdoch. Po nej sa narodilo ešte sedem súrodencov, z ktorých nažive ostali len traja. O tých sa mladá Bernadetta rada a s láskou starala. Už od raného detstva trpela vplyvom prekonanej cholery na ťažkú astmu a kostnú tuberkulózu nôh. Až vo veku trinástich rokov začala chodiť do základnej školy, ktorú viedli sestry z Nevers. Rýchlo sa naučila čítať a písať a pripravovala sa aj na prvé sväté prijímanie. Bola vychovávaná k hlbokej viere a ku každodennej modlitbe. Po zjaveniach a následných udalostiach v Lurdoch sa v roku 1866 rozhodla vstúpiť do rehole neverských sestier. Už počas prvého roku v reholi sa jej zdravotný stav zhorší, začala vykašliavať krv a dokonca dostala posledné pomazanie. Bernadetta však v reholi prežije ešte ďalších 12 rokov, počas ktorých ju sprevádza ťažká choroba. Napriek tomu sa však s trpezlivosťou a láskou stará o chorých. Dňa 16.apríla 1879 vo veľkom telesnom utrpení, ale v pokoji a s modlitbou na perách, zomiera. Keď po 29 rokoch podľa platných kanonizačných predpisov komisia otvorí truhlu zosnulej, skonštatuje, že Bernadetta vyzerá tak, ako pri svojej smrti. V roku 1908 začína beatifikačný proces. 8 decembra 1933, na sviatok Nepoškvrneného Počatia, svätý otec Pius XI vyhlásil Bernadettu Soubirousovú za svätú.

Príbeh zjavenia

Dňa 11. februára 1858 išla štrnásťročná Bernadetta spolu so svojou sestrou Antóniou a priateľkou zo susedstva Joannou nazbierať suché konáre na kúrenie. Keď prišli k jaskyni, nad ktorou sa pnela Massabielska skala, museli prejsť cez potok. Bernadetta si vyzula topánky a stiahla pančuchy. Vtom začula jemný šum vetra a pozrela sa smerom k jaskyni. Uvidela zlatistý oblak a tesne za ním nádhernú Pani. Podľa Bernadettiných slov bola oblečená v bielom, prepásaná modrou stuhou a na nohách mala žlté ruže. Pani sa na ňu usmiala a kývla smerom k Bernadette, aby podišla bližšie. Dievčina mala pocit straty vedomia, ale žiadny strach. Bernadetta si opakovane pretierala oči, no krásna Pani bola stále pri nej, takže napokon uverila, že je skutočná. Spoločne sa pomodlili ruženec, no Pani len posúvala prsty po zrnkách, nahlas sa nemodlila. Po chvíli zmizla. Dievčatá našli Bernadettu kľačiacu na kolenách. Sama sa im zdôverila so svojim zážitkom, no tie jej nechceli veriť. Matka jej dokonca zakázala ku jaskyni chodiť.

Stretnutie s Paňou bol však pre Bernadettu takým silným zážitkom, že bola doslova hnaná túžbou byť s ňou opäť. Matka jej to dovolila až v nedeľu 14. februára po svätej omši, kedy sa spolu s niekoľkými ďalšími dievčatami vybrala k jaskyni. Boli vyzbrojené ružencami a svätenou vodou. Keď sa krásna Pani zjavila, Bernadetta miesto, na ktorom Pani stála, pokropila vodou a povedala: „Ak prichádzate od Boha, tak nám to povedzte… ak od diabla, potom zmiznite!“ Pani sa usmiala a pristúpila bližšie. Ostatné dievčatá medzitým zhodili smerom k Bernadette ťažký kameň, dokonca ju polievali vodou, no ona na nič nereagovala, bola akoby v extáze. Chýr o zjavení sa v Lurdoch šíril veľmi rýchlo. Stretol sa s nedôverou a pohoršením nielen zo strany svetských, ale aj cirkevných predstaviteľov. Nasledovali ďalšie zjavenia a k Bernadette sa postupne pridávalo mnoho zvedavcov, medzi ktorými bol aj lekár Dozous, ktorý sa rozhodol vyšetriť Bernadettu počas extázy a odhaliť tak „podvod“. Po skončení vyšetrenia však vyhlásil, že dievča počas extázy skutočne nadviazala s niekým autentický kontakt , jej životné funkcie boli v norme a nič nenasvedčovalo tomu, že by bola nejakým spôsobom rozrušená.

Zjavení bolo celkom osemnásť. Počas nich bolo niekoľkokrát zakázané a dovolené prichádzať k jaskyni. Na príkaz miestneho kňaza Peyramala sa Bernadetta počas jedného zjavenia spýtala krásnej Pani na meno. Tá odpovedala, že je Nepoškvrnené počatie. Dievča tým slovám nerozumelo, no keď ich povedalo kňazovi, ten sa veľmi rozrušil. Bernadetta nemohla tušiť, že 8. decembra 1854 vo Vatikáne bola pápežom vyhlásená dogma o Nepoškvrnenom počatí. Vtedy kňaz pochopil a uznal, že išlo o skutočné zjavenie Panny Márie.

Postoj Cirkvi

Spočiatku sa Cirkev, rovnako ako aj svetskí úradníci stavali voči udalostiam v Lurdoch nedôverčivo. 28. júla 1858 biskup Laurence zvolal kanonickú komisiu na preskúmanie pravosti a pravdivosti týchto zjavení. Podrobne preskúmali všetky zázračné uzdravenia a viackrát vypočúvali Bernadettu. Po tom, čo biskup prijal výsledky kanonickej komisie, 18. januára 1862 vydal dekrét, v ktorom priznal zjaveniam nadprirodzený charakter, potvrdil, že zjavenia sú pravé a veriaci im môžu veriť.

Posolstvo zjavení

Panna Mária povedala Bernadette niekoľko viet, ktoré boli zároveň posolstvom pre celé ľudstvo. Cez ňu vyzýva svet predovšetkým k pokániu a modlitbe za hriešnikov. Prostredníctvom Bernadetty opakuje slová: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ Počas šiesteho zjavenia Panna Mária dokonca vyzve Bernadettu, aby za obrátenie hriešnikov bozkávala zem. Tento úkon robia dodnes pútnici, ktorí prichádzajú na toto sväté miesto. Počas deviateho zjavenia Panna Mária vyzýva, aby ľudia pili z prameňa a umývali sa v ňom. Od toho času je voda z Lúrd symbolom nielen telesného, ale predovšetkých duchovného očisťovania a uzdravovania. Je zároveň symbolom niekoľkých tisícov zázračných uzdravení. V ďalšom posolstve si Panna Mária priala, aby bola na mieste zjavenia postavená kaplnka. Údajne keď o niekoľko rokov dekan Peyramale videl návrh biskupského architekta na stavbu, roztrhal jeho plány, pretože chcel veľkolepý chrám – nie „obyčajný“, aký navrhol architekt. Na otázku architekta, kto to zaplatí, odpovedal: „Najsvätejšia Panna!“. V skutočnosti akoby zázrakom začali prichádzať finančné dary z mnohých kútov sveta a to dokonca v takom množstve, že pošta v Lurdoch nestačila úhrady registrovať a účtovať a tak museli pomôcť sporiteľne v okolí. Panna Mária tiež prostredníctvom Bernadetty vyzýva ľudí ku konaniu procesií a pútí na miesto jej zjavenia. Okrem týchto posolstiev jej povedala aj tri pravdy týkajúce sa výlučne Bernadettinho osobného života, ktoré nikdy neprezradila a vzala si ich so sebou do hrobu.

Uznané zázraky

25. februára bola Bernadetta Máriou vyzvaná k tomu, aby sa napila a potom umyla v prameni v jaskyni. Napriek tomu, že tam žiaden prameň nebol, Bernadetta začala dlaňami rozhrabávať blatistú pôdu. O chvíľu sa zjavil malý pramienok vody, v ktorom sa umyla. Onedlho na tom mieste vytryskol krištáľovo čistý prúd vody. Nasledujúci deň nedošlo k zjaveniu, ale k prvému zázraku uzdravenia. Je ním uzdravenie pravého oka kamenára Louisa Bouriette, ktorý naň od svojich dvadsiatich rokov nevidel. Po tom, čo sa pri Massabielskej jaskyni vrúcne modlil a potom si niekoľkokrát obmyl oči vodou z prameňa, sa stal zázrak – jeho pravé oko sa mu utvorilo nanovo a Louis získal zrak.

Výskumy dokázali, že voda z prameňa nie je ničím výnimočná, nemá antiseptické ani antibakteriálne vlastnosti. Prekvapujúce je, že nebol potvrdený ani jeden prípad nakazenia sa vodou v kúpeli alebo vypitím znečistenej vody z bazénov napriek tomu, že sa v nich predtým vykúpali tisícky ľudí trpiacich na rôzne choroby. Nie je to teda „zázračná“ voda, ale jej pitie alebo umývanie sa v nej má byť znakom zmierenia sa s Bohom a pripravenosti plniť jeho vôľu.

Odvtedy došlo k vyše 4500 uzdraveniam, z ktorých Cirkev uznala 68.

Zázrakom je aj neporušenosť Bernadettinho tela, ktoré po vyše 150 rokoch od smrti vyzerá úplne neporušené.

Lurdy a my

Do Lúrd prichádzajú denne stovky veriacich aj hľadajúcich pútnikov z celého sveta. Každý má svoju vlastnú motiváciu, svoje vlastné prežívanie púte. Lurdy poskytujú priestor pre ticho a osobnú modlitbu v chrámoch aj mimo nich, ale takisto aj možnosť zažiť spoločenstvo a zjednotenie pri procesiách, či svätých omšiach. Zdraví aj chorí sem prichádzajú s cieľom uzdraviť svoju dušu, naplniť sa pokojom a posilniť sa vo viere.

Pútnička Alena hovorí: “Toto miesto je a ostane pre mňa oázou pokoja. Akoby tam bol úplne iný vzduch, iní ľudia. Zrazu sa zastavíte. Prejdete sa okolo zelených lúk. Žiadny chaos, len ticho. Ruch mesta s obchodmi sú ďaleko za vami, striktne oddelené od tohto "ostrova". S bázňou prichádzate k jaskyni. Zrazu sa stiera rozdiel medzi právnikom, učiteľom, invalidom. S rovnakou bázňou sa dotýkate hladkého kameňa a presúvate sa do minulosti. Dejú sa veci, ktoré sa nie vždy dajú vysvetliť. A tieto ostávajú tajomné, tak, ako toto miesto. Preto sa na toto pútnické miesto opäť rada vrátim.“